Už tomu budú také 4 roky, čo hardstylovému mainstreamu vládnu ružové poníkoidné melódie ako z radvanského jarmoku niekde pri kolotočoch a klobáske. A tak bolo len otázkou času kedy začne mainstream naberať nové obrátky a začne čerpať inšpiráciu od inokadiaľ, ako z pofidérnych nemeckých handzup trackov dobíjajúcich hitparády a srdcia teenagerov 90 rokov, nakoľko bol v hardstylovej scéne už od samotného počiatku jej obratu k happy smeru veľmi silný, undergroudnový prvok, v podobe neuspokojených a prehliadaných fanúšikov temného, tvrdého a nekompromisného, dovolím si povedať „pravého“ štýlu. Táto undergroundová základňa sa s postupom času prirodzene rozrastala a to najmä vďaka stagnácií mainstreamového soundu, po lopate povedané keď už mali fanúšikovia plné zuby štyroch rokov tej istej produkcie od najväčších hráčov scény.

Ten pomyseľný zlomový bod, keď už bola táto undergroundová základňa príliš veľká na to, aby bola prehliadaná tými, čo určujú smer scény nastal cé cé á na prelome minulého a tohto roku a svoje pevné miesto v mainstreame si popri klasickom euforickom sounde vydobyl aj smer dovtedy považovaný za ťažký andrgraund, tož to vec po novom nazývaná rawstyle. Zoberte klasický mainstreamový track, namiesto happy melódie tam naperte niečo temné, dajte tam hardcoroidný kick a ak to chcete fakt že zabiť, tak po melódií dajte anticlimax a máte rawstyle hit ako vyšitý. Samotný pojem rawstyle je však prinajmenšom sporný, nakoľko sa ním poslednou dobou označuje akákoľvek produkcia spĺňajúca niektoré z nasledujúcich atribútov : temnosť, hardcorové elementy, nekompromisnosť, tvrdosť preferovaná pred euforickosťou. Preto sa ja osobne snažím pojmu rawstyle vyhýbať, ale budiš. Ako správny, nikdy nie dokonale spokojný, ufrflaný undergroundista si však neodpustím poznámku, že presun takéhoto smerovania z undergroundovej sféry do sféry mainstreamovej so sebou nesie riziká, ktoré sa čím ďalej tým viac ukazujú ako reálne. Tými sú ztuctovatenie hudby, strata originality a nútenie sa pomaly všetkých producentov do vyprodukovania nejakého rawstylu, pretože to je v kurze a oni pre boha živého nemôžu byť mimo kurzu, veď to by sme už kde boli. To by ale zatiaľ k reflexii dnešnej hardstylovej scény snáď aj stačilo.

Takže k veci. Label Alpha2 Records bol založený v roku 2008 ako nezávislé vydavateľstvo aby bol o rok na to pričlenený k najväčšiemu a najprestížnejšiemu hardstylovému labelu Scantraxx Recordz, za ktorého „dark“ pobočku je dnes považovaný. Za jeho vznikom stojí dvojica Alpha2, ej kej ej Alpha Twins, dvaja bratia ktorých preslávil predovšetkým ich spooky hororový štýl a ich hymna hardstylového sviatku, eventu zvaného Qlimax. Pod jeho krídla patria, resp. patrili umelci Beat Providers, Ran-D, 2-Sidez alebo B-Front (ktorý ale nakrátko po založení labelu zdupkal do Fusion Records) a je nechválne známy extrémne dlhým čakaním na releasy, ktoré trvajú sem tam aj dva roky. Od svojho založenia stál label tak povediac v tieni v undergrounde, čo sa prirodzene k dnešnému dňu vďaka posunu mainstreamového zvuku radikálne zmenilo a label patrí spolu s TiLLT a Fusion Records k ťahúňom novej módnej vlny rawstylu.

O tom, že to bratia alphatwinsovci myslia vážne svedčí aj CD, ktoré pred pár dňami vydali. Nesie titul Alpha2 Records – Unleashed a predstavuje originálny a dá sa predpokladať že do budúcnosti smerodajný koncept albumu. Namiesto klasického hardstylového albumu, na ktorom pracuje jeden, nanajvýš dvojica umelcov a tým pádom zvyčajne trpí istou dávkou monotónnosti sa na albume Unleashed podieľali všetcia umelci spadajúci pod label. V praxi to vyzerá tak, že tu nájdete zopár trackov od Ran-Dho, zopár od samotných Alpha Twins, nejaké od Adara, čosi od E-Force a celé to prešpikované bársjakými kolaboráciami tvorí jeden album, alebo dalo by sa povedať kompiláciu. Hlavne okolo dvoch posledných menovaných umelcov visela kopa otáznikov, nakoľko Adaro doposiaľ žiadny sólo track nespravil a ľudia ho poznajú len z preslávených kolaborácií Ran-D & Adaro a o E-Force doposiaľ nik nepočul, jediné čo je o ňom známe je to, že ide o týpka z dua Beat Providers, ktoré sa nedávno rozpadlo. Takže okrem očakávaní od ostrieľaných umelcov sa tu vznášala tak trochu aj aura neznáma. K výnimočnosti cédéčka prispieva aj zopár fakt že fest exkluzívnych kolaborácií, ako napríklad Ran-D & Zatox, Alpha Twins & B-Front, Wildstylez & Ran-D alebo Zany & Ran-D ft. Nikkita.

Ako teda znie samotné album? Ľahko nadpriemerne, povedal by som. Dá sa tu nájsť zopár naozaj nadčasových klenotov ako Ran-D & Alpha Twins – The New Shit, Alpha Twins & B-Front – Liberate, Zatox & Ran-D – Indoctrination, Wildstylez & Alpha Twins – Breathe atď. Predovšetkým musím pochváliť samotných bratov Timmermanovcov, pretože v podstate všetky skladby v ktorých majú prsty práve Alpha Twins prekonali očakávania. Snáď až s výnimkou tragického remixu jednej z ich starších skladieb, ale ten spravili a za ten sú zodpovední a mali by byť lynčovaní Psyko Punkz, takže alfa bratov v tomto prípade zbavujem viny. Prekonali očakávania zvlášť pre to, lebo bolo okolo nich posledný rok dva pomerne ticho a človek by nebyť ich labelu už pomaly aj zabudol že existujú, čize celkom fasa comeback. Na druhú stranu album obsahuje, nutno podotknúť že nemálo gýčových skladieb, ktorých celá krehká atmosféra je postavená na umelých prvkoch, ako prílišná snaha a zložitosť (holt, menej je fakt že viac, to mi nik nevyháda) lacné temné vokály, zvončeky a podobné veci, ktorými sa snažia zamaskovať svoju bezmocnosť, pri čom im absolútne chýba podpora v podobe poriadneho kicku, ktorá by tracku dodala autentickosť. Ach, kde sú časy, keď boli skladby temné aj bez takýchto hlúpostí (ach nie, ceero, stačí, nechceš zas napísať trojstranovú esej o tom ako je starší hardstyle lepší, toho už majú všetcia plné zuby, sústreď sa na recenziu). Okej, kde som to skončil? Jáj, album.

Takže výhody Unleashed? Jednoznačne sa triafa do módnej vlny a je vopred jasné, že sa stane hitom. Alpha Twins čakali v úzadí na správny moment kedy vybuchnúť a lepšie ho už ani trafiť nemohli. Je na ňom aj niekoľko naozaj podarených skladieb, ktoré sa budú ešte dlho povaľovať v mojich playlistoch. A čo by to bolo za recenziu, keby som to nezabil lacným recenzistickým klišé, že je to naozaj dielo pestré a každý si v ňom nájde svoje.

A teraz tá menej pekná časť, mínusy. Keď sa človek lepšie započúva, neujde mu, že skoro všetky skladby majú ten istý typ kicku. Čo je v prípade, že vám dotyčný typ kicku lezie na nervy, tak ako zhodou náhod lezie mne, celkom na infarkt skutočnosť. Tiež som preklínal všetkých svätých po ruke, keď som prvý krát videl tracklist a namiesto starších nevydaných sladieb od Beat Providers, 2 Sidez alebo Ran-Dho kúskov ako Fanatics alebo Untill We Meet Again, na ktoré čakáme vďaka pomalej vydávacej politike labelu pomaly dva roky tam boli prefláknuté, dávno vydané a už vôbec nie zaujímavé hitovky ako Feel My Fire, Atrocious alebo Yellow Minute. Aj keď na druhú stranu to chápem, predsa len album musí obsahovať aj nejaké hitovky, ale mňa tým akurát tak nonšalantne nasrali, lebo na takú Fanatics od Ran-D môžem čakať ďalšieho pol roka, samozrejme za predpokladu že to vôbec niekedy vyjde. Fasa.

Ale aby som moc nehuboval, pozitíva prevážia a album určite stojí za vypočutie, aj napriek tomu že tento krát je cieľovým poslucháčom skôr hardstylový fajnšmeker ako náhodný okoloidúci, ako to bolo pri väčšine doteraz vydaných hardstyle alb. A celkové hodnotenie? 75 dong kickov zo 100.

< Dozadu		Dopredu >