Musím povedať, že Frontlinerovi veľmi nezávidím. Za nejaké posledné tri štyri roky od vtedy, čo sa prekrstil z Abjecta na Frontlinera si stihol spraviť na scéne solídne meno a tomu odpovedajúce postavenie. Má na konte niekoľko klasík ako Tuduu, Spacer alebo The First Cut pozná odpredu odzadu každý hardstyler. Teraz chce očividne skúsiť niečo nové, veď zas koho má baviť robiť hudbu podľa toho istého vzorčeku 4 roky vkuse, zvlášť keď ide o tak nadaného a kreatívneho producenta akým Barry Drooger bez pochýb je.

A fanúšikovia mu to na oplátku teda dajú slušne vyžrať. Čo je trochu prdel, lebo na jednej strane sa kopa ľudí sťažuje, že producenti robia to isté dookola a z nášho žánru sa vytratila kreativita, na druhej strane keď niektorý s producentov príde s niečím fakt novým a nečakaným, fanúšikom to nie vždy sadne a keď im to nesadne, tak zvolávajú na dotyčného producenta pogromy. Nuž, nie každému sa zavďačíš.

Frontliner už dlhšie avizoval prípravu svojho sólového alba. Po snáď roku čakania je tu a ja si ho hodlám zobrať do mojich kritických pazúrov. Ako už úvod článku napovedal, nejde o to, čo by od jeho albumu zrejme väčšina hardstylového osadenstva očakávala. Frontliner sa totiž vydal experimentálnou cestou na štýl labelu Digital Age. Čo môže byť síce trochu paradoxné, že práve pri svojom prvom sólovom albume, ktorým sa zvyčajne producenti snažia trafiť čím širšie publikum a predať svoju tvár. Ja však tvrdím, že to nie je na škodu. Album mi síce na prvý posluch nesadol, to musím priznať, ani na druhý a ani na tretí, človek sa mu musí nejakú tú dobu dostávať pod kožu aj napriek tomu, že je na ňom zopár vyslovene hitoviek. Keď sa tam už ale raz dostane, docení jeho kvality.

Album nesie jednoduchý názov Producers Mind a vyšiel podľa očakávaní na Frontlinerovom domovskom labeli Scantraxx Recordz. Čo ako prvé pri pohľade na tracklist pozostávajúci zo 16 skladieb udrie do oka, sú dlhšie známe a na každej akcii točené hitovky Dream Dust, Creative Comunity a Extreme Loudnez, pri ktorých ale zároveň končí aj všetka klasická Frontlinerovitosť, ktorú na albume nájdete.  Ak chcete získať presnejší obraz, o tom ako album znie, skúste si radšej vypočuť We Forget To Live, ktorá predstavuje taký klasický príklad nového Frontlinerovho soundu.

Treba podotknúť, že ide o celkom diverzné album, čo nie je v tomto žánri úplne bežným prírodným úkazom, čiže prvé plus. Otvára ho neskutočne cheesy a stupídna handzup vypaľovačka Lose The Style, ktorú som si neskutočne zamiloval. Také moje hriešne potešenie. Ani neviem, čo sa mi na nej páči, ale keď ju počúvam, musím myslieť na mačiatka a polodebilne sa usmievať. Nasledujú už spomínaná Dream Dust a experimentálna We Forget To Live. Kolega z pod Scantraxx Recordz, Scope Dj si zobral na paškál jednu zo starších Barryho trackov, a síce Who I Am a jeho remix s mohutnou reverse basovou linkou,  je ďalšou skladbou v poradí a Scope Dj zostáva verný svojej povesti kreátora brutálnych basových liniek. Opposites je kompletná novinka a Frontliner zatlačil na tvrdšiu notu, ide o track s pomerne jednoduchým ostrým screechom a parádnou basou a zároveň jeden z mojich obľubených z alba. Ďalšie sú stará známa Creative Community s parádnym acidom v intre, kooperácia s Deepackom a Ran-D ako aj nový edit staršej skladby Time. Po asi najexperimentálnejšom kúsku, nazvanom Whatever nastupuje môj osobný favorit alba, neskutočná narezávačka If You Find. Fest že odporúčam pustiť si. V ďalšej novinke, External Life zase Frontliner experimentuje s poriadne rýchlym screechovým riffom. Čo však treba hlučne pripomenúť a za čo treba dať Frontlinerovi po prstoch, nech sa to už neopakuje, je záver. Album uzatvára nenormálne gýčový hardcore remix hitovky Spacer, ktorý mi tak trochu pokazil dojem z celej veci.

Či splnil album očakávania, to je ťažko polemizovať. Lebo zlý určite nie je, len od neho určite väčšina očakávala niečo iné. Takže asi nie. Ide skôr o také album pre fajnšmekrov a pre ľudí s otvorenou mysľou voči novým veciam. Ale aby som len nechválil, neodpustím si vytknúť mu dve veci. Tou prvou je absencia niekoľkých dlho očakávaných skladieb ako Symphonic Noise, I Saw It alebo remix Music Or Noise, ktoré už ani nevyzerajú, že by niekedy vôbec mali vyjsť a to tam ešte k tomu celé just ako napriek dá namiesto nich 17tu verziu Spaceru a pomerne zbytočnú novú verziu Time. Druhou vecou je ten náramne desný hardcorový remix Spacer. Brr, fakt hrôza, ten v záujme kľudného vypočutia cédečka odporúčam preskočiť. A možno ešte jedna vec, Frontliner stihol dve tretiny albumu obohrať dlho pred tým, než vôbec vyšiel, čo nie je bohvieaký nápad.

Written by Michal ceero Dzurko

Komentárov 

 

0 # malachovsky 2012-01-17 14:26

Podla mna je tento album uplna sracka...ale najdu sa tam aj dobre tracky ...extreme loudness s dobrymi tvrdymi beatmi a slusnou melodiou,taktie z external life v celku slusne,a este we forget to live..dzurko tie tacky co sa ti pacia nie su vobec hardstylove tie pridrbane hlasy a este nudne tracky....tento album hodnotim ako velmi slaby

 

 

0 # ceero 2012-01-17 17:18

Hardstyle nehardstyle, o tom by sa mozno polemizovat dalo (aj ked neviem, preco by vsetko, co je experimentalne malo prestat byt hardstylom), ale pre mna je podstatna samotna hudba, nie skatulky. Dokazem si v tom najst svoje a to je pre mna podstatne :) Kazdopadne chapem, ze ten album nemusi sadnut kazdemu, je taky dost ... naladovy.

 

Obnoviť zoznam komentárov

JComments